Túžila som sa po maturite presťahovať do hlavného mesta s víziou budovania kariéry. September 2003, Bratislava, otvára sa nová kapitola života. Časť môjho sna splnená. Len časť, pretože vízie pre kariéru nahradila práca opatrovateľky. Pre mňa a pre detičky, ktoré som opatrovala, to ale bola rola maminky a to doslova. Otec, hlava rodiny, dvaja milí chalani 6 a 7 rokov. Kompletná zostava danej rodiny. Mamička jednoducho chýbala. Na post role matky nastúpila Lucia, teda Ja. Fáza spoznávania a zbližovania s chalanmi bola relatívne krátka. V priebehu pár dní sa Lucia zmenila na mamu, so všetkým, čo k tomu patrí. Teda mama aj srdcom, naozaj. Chalani svojou láskou náklonnosťou a bezbrannosťou za krátky čas získali moje srdce. Raňajky, nákupy, upratovanie, obedy, úlohy, tréningy, večere, túlenie, večerné čítanie rozprávok, teplo domova, voľný čas, prázdniny, slzy, zábava i občasný krik, prežívali sme spolu všetko. S chalanmi som zdieľala domácnosť viac ako dva roky. Otec v roli živiteľa bol doma len sporadicky. Jednoducho som budovala kariéru matky, hoci stále ňou ešte stále nie som. Niekedy to bolo náročné, hlavne psychicky, ale všetko to krásne to vyvážilo.
A jedného dňa prišiel moment pocitu nesmierneho zadosťučinenia pre mňa. Silný a v rámci tohto „poslania" najkrajší okamih. Dostala som ten najkrajší darček. Výkres, na ňom hokejista v bránke (chalani sú totiž hokejisti) s nápisom PRE MAMU !
Tento veľavravný darček mám odložený dodnes.
