Nejaký čas po zákroku, som sa vybrala svoju známu navštíviť. Na recepcii ma usmernili, do ktorej izby vstúpiť, keďže známa bola bezprostredne po zákroku imobilná. Klopem na dvere a následne vstupujem. Hneď pri vstupe ma „víta" uboleným pohľadom stonajúce dievčatko na lôžku obloženom plyšovými hračkami. Podídem ďalej, pozdravím a vedľa sa zvítavam s vcelku vysmiatou mojou známou. Klebetíme, ja vyzvedám, ona opisuje zážitky z operácie a „kulisu" nám vytvára stonanie uplakanej dievčiny. Keďže neprestávalo, mňa prepadla akási prirodzená ľútosť. Podišla som k jej lôžku, v ktorom sa strácala jej drobná tvár v hŕbe plyšových hračiek okolo.
„Zavolám Vám sestričku?" spytujem sa. V hlave som si akosi podvedome k nej priradila diagnózu „slepého čreva", prípadne nejaký úraz, tak nejako adekvátne k veku.
„Nie" odpovedá „To mi nepomôže"
Ako tak stojím pri jej lôžku, pohľadom zaznamenávam na teplotnej tabuľke, ktorá je pripevnená k lôžku, rok jej narodenia. Rok 1996, to je 17 rokov, rátam, „skoro dáma". Zdala sa mi byť mladšia minimálne o tri roky. Možno to robia tí plyšoví mackovia okolo.
Nápomocná som nebola, vraciam sa teda k posteli mojej známej. V rámci zvedavosti sa gestami spytujem svojej známej, čo sa tejto slečne prihodilo. Známa mi ukazuje na svoje prsia. Vzápätí mi došlo, že toto útle, uplakané dievčatko si dalo zväčšiť prsia. Neveriacky vyvalím oči, vzápätí si spomeniem, však má „už" 17..
Pre mňa zážitok.. Dieťa - dáma, po plastickej operácií pŕs, obklopená plyšovými hračkami. Čo dodať, moji milí?!