Chcem zabudnúť na svoje povolanie.

Autor: Lucia Klocoková | 8.7.2013 o 14:30 | (upravené 8.7.2013 o 14:36) Karma článku: 10,73 | Prečítané:  1604x

Milá, láskavá, priateľská, otvorená, nezištná i asertívna. Píšem o charakterových čŕtach svojej dobrej priateľky. V roli priateľky je to ten najmilší a najobetavejší človek, akého som kedy poznala, okrem mojich rodičov, podotýkam. Táto mladá, krásna dáma pracuje ako zdravotná sestra v jednej z najznámejších nemocníc v rámci Slovenska. Pravdupovediac, vo všetkej úcte k tomuto povolaniu, si ju viem predstaviť i v inej roli, ako v roli sestry na pomerne náročnom oddelení. Akosi sa mi jej vizuálna stránka chce spájať s iným povolaním. To, ale len v rámci môjho subjektívneho  a povrchného pohľadu. Táto dáma, táto sestra, je dá sa povedať, na základe sprostredkovaných informácií a môjho subjektívneho pozorovania, vo svojom kolektíve pomerne obľúbená. V neposlednom rade spomeniem, že dané povolanie si vyžaduje empatický a zodpovedný prístup, ktorým moja priateľka disponuje. V istom zmysle stvorená pre danie povolanie, ale..

 

„Počas svojho pôsobenia ma moja práca v istom zmysle zdeformovala. Zdeformovala môj zmysel pre empatiu a láskavý prístup k pacientom."  Uvádza mladá dáma, ktorá v praxi pôsobí necelých desať rokov.

Je to za také pomerne krátke obdobie vôbec reálne?

„Veru áno. Túto, dá sa povedať averziu voči svojmu povolaniu som začala pociťovať už po 5 až 6 rokoch praxe. Dokonca, posledné dva roky pociťujem averziu i k samotným pacientom. A to veru nie je príjemné, vôbec si niečo také uvedomovať."

O tom ja vôbec nepochybujem. Prechovávať spomínané pocity vo svojom prežívaní nie je prínosné tak pre svojho ducha, ako i pre samotných pacientov. Čo niečo také spôsobilo? Opýtala som sa..

„Povolanie sestry je mimoriadne náročné. Ani nie z hľadiska odbornosti, lebo tam po istých skúsenostiach prichádza rutina činnosti, ale z hľadiska psychického nastavenia. Možno mi došli zásoby trpezlivosti, neviem. Vieš, ľudia sú rôzni, takí i takí a tí chorí sú podstatne podráždenejší, náročnejší, citlivejší a vyžadujú tak špecifický prístup, že na taký mne už chýba trpezlivosť i sila."

A aké opatrenia sa teda chystáš spraviť?

„Moje poslanie, bohužiaľ spôsobilo to, že mi ľudia vadia akosi všeobecne. Chcem sa z toho vyliečiť. Chcem sa z toho vyliečiť a jediná alternatíva je zmeniť povolanie."

Asi ti rozumiem.

„Vieš, zdravotnícky personál a všetci, čo v zdravotníctve pôsobia, sú tak málo motivovaní v rámci finančného ohodnotenia, že nevidím dôvod, prečo v zdravotníctve ostať. Mám intenzívny pocit, že naša práca je nedocenená."

S týmto sa plne stotožňujem, je ocenená málo, podobne, ako každá iná u nás. Aké konkrétne je tvoje alternatívne riešenie?

„Ako som už spomínala, idem sa naučiť, mať opäť rada ľudí, to je primárne. A práve som ukončila štúdium sociálnej práce. V priebehu pár mesiacov si plánujem zriadiť súkromné jasle.."

Mrzí ma, že zrovna takéto povolanie môže spôsobiť averziu voči nám ľuďom. Avšak, myslím si, keď sa na to pozrieme komplexne, je to podmienené i demotiváciou v rámci finančného ohodnotenia.

Navrhujem, keď sa každý z nás stane aspoň o kúsok láskavejší, možno to pomôže uľahčiť prácu zdravotníkov, ale i všetkým, ktorí s ľuďmi pracujú, vrátane toho, že sami si vzájomne uľahčíme život.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kaliňák nechal schátrať ubytovňu pre policajtov. Teraz sa jej chce zbaviť

Za projekt opravy, ktorý sa nikdy nevyužil, ministerstvo zaplatilo takmer 175-tisíc eur.

KOMENTÁRE

Kaliňák je Ficov Lexa

Minister vnútra vyrástol na symbol zrastenia politickej a ekonomickej moci.

DOMOV

Amnestie, Roháč a Sýkora. Čo má vplyv na prípad vraždy Remiáša

Na rozhodnutie o amnestiách má Ústavný súd posledné dni.


Už ste čítali?